Slnko

 

 

 

 

 

Naša centrálna hviezda, okolo ktorej obiehajú všetky planéty a ostatné telesá našej planetárnej sústavy. Slnečná sústava ako taká spolu so Slnkom vznikla približne pred 4,60 miliardami rokov z plynného mraku, ktorého stabilita bola narušená výbuchom blízkej supernovy. Slnko a jeho vplyvy vytvorili svet taký aký máme, rovnako ako aj udržuje život na Zemi.

Energia, či svetlo a teplo vzniká v jadre procesom nazývaným termonukleárna reakcia. Podmienky ako je vysoký tlak a vysoká teplota dovoľuje, že sa jadrá dvoch izotopov vodíka zlúčia a vzniká hélium. Popri tom sa z častíc, ktoré držia pokope protóny v jadre atómu uvoľní obrovské množstvo energie. Následne týmto spôsobom vznikajú prvky ťažšie ako berýlium. Pri tomto termonukleárnom procese, ktorý sa nazýva aj jadrová syntéza sa uvoľňujú aj častice svetla – fotóny, ktorým trvá niekoľko miliónov rokov kým sa dostanú z jadra na povrch Slnka. Keď sa fotón dostane cez všetky vrstvy Slnka, trvá mu približne 8 minút, kým dopadne na Zem. K vzdialenej trpasličej planéte Pluto fotón dorazí za 5,5 hodiny.

Srdcom celého nášho zdroja svetla je jadro, ktoré sa dá prirovnať k obrovskej jadrovej peci, kde sa stovky ton vodíka mení na hélium. Vzhľadom na jeho funkciu je veľmi malé. Nad ním sa nachádza tvz. radiačná zóna, hrubá vrstva plynu o niečo chladnejšia ako jadro. Pokračuje to konvektívnou zónou, v ktorej horúce bubliny prenášajú fotóny z radiačnej zóny do ďalšej časti Slnka. Konvektívna bublina sa priblíži k radiačnej zóne, kde sa zohreje a naberie na seba fotón a horúca smeruje do vrchnej časti konvektívnej  vrstvy, kde sa ochladí a predá fotón najnižšej vrstve atmosféry – fotosfére. Na to sa vráti naspäť po ďalšiu časticu svetla. Celá táto výmena fotónov sa deje neuveriteľnou rýchlosťou a tým spôsobuje, že povrch Slnka v podstate vrie.



Najspodnejšou časťou atmosféry Slnka je spomínaná fotosféra, na ktorej sa tvoria slnečné škvrny. Sú to tmavé miesta s nižšou teplotou ako povrch a zvýšeným magnetickým polom. Väčšinou sa vytvárajú v skupinách a majú životnosť pár dní až mesiacov.


Útvar, ktorý tu ešte nájdeme sú fakulové polia – naopak zjasnené miesta na povrchu Slnka. K nim sa môžu pridať aj spikuly cez ktoré uniká plazma, čo je prúd nabitých častíc hmoty.
Ďalej nachádzame chromosféru a v nej sa odohrávajú všetky slnečné erupcie ako napr. protuberancie. Protuberancia  je slučka plazmy vystupujúca z povrchu Slnka z dôvodu zakrivenia magnetických siločiar Slnka. Táto protuberancia sa napína dokým úplne nepraskne a plazma nevytryskne do medziplanetárneho priestoru.

Poslednou a najväčšou časťou atmosféry našej hviezdy je koróna. Tvorí ho halo plynov, ktoré zasahuje do diaľky milióna kilometrov.

Zaujímavosťou, čo sa týka Slnka a vplyvu na Zem je určite polárna žiara spôsobená spomínanou slnečnou plazmou. Slnko sa neustále zbavuje nabitých častíc a vypúšťa ich do priestoru. Tento prúd elektrónov a protónov nazývame aj slnečný vietor. Vymrštená hmota docestuje k Zemi zhruba za dva dni. Vtedy má slnečný vietor možnosť stretnúť sa s magnetickým poľom našej Zeme, ktoré väčšinu plazmy odbúra, čím sa ale magnetosféra Zeme vychýli. Avšak malé sústo z prúdu častíc sa dostane cez magnetický obal a spôsobuje u nás úkazy ako polárna žiara alebo ovplyvňuje rádiové spojenia. Séria zvláštnych udalostí sa odohrala 10 marca roku 1989. Mohutná erupcia spôsobila, že operátory stratili spojenie približne na 24 h s niekoľko tisíc družicami.

Spôsob, akým skúmame Slnko sú sondy pohybujúce sa v libračnom bode. Predstavuje to miesto, kde sa gravitácia Slnka a Zeme vyrovnávajú. Najznámejšou sondou na skúmanie Slnka je sonda SOHO (Solar and Heliospheric Observatory) vypustená roku 1995.  Projekt ESA (European Space Agency)  a NASA (National Aeronautics and Space Administration)bol pôvodne plánovaný na dva roky, no skúma slnečnú korónu skoro 18 rokov a je hlavným zdrojom informácií o Slnečnom počasí. Ďalším spoločným projektom týchto dvoch vesmírnych agentúr je aj sonda Ulysses, ktorá obieha po eliptickej dráhe nad pólmi Slnka. Jednou z ďalších výskumných zariadení bola japonská sonda Yohkoh. Snímala Slnko v oblasti röntgenového žiarenia a získala údaje o slnečnej koróne sledovanej korónografom - zariadenie , ktoré simuluje zatmenie Slnka a tým nám dovoľuje vidieť najvrchnejšiu vrstvu atmosféry Slnka.

 

Najkrajším úkazom, aký môžeme na našej oblohe pozorovať je určite zatmenie Slnka. Je to okamih, kedy sa Slnko, Mesiac a Zem dostanú do približnej roviny. Mesiac vo fáze novu zakryje Slnko a vtedy má človek jedinečnú možnosť  vidieť Slnečnú korónu, ktorá za normálnych podmienok nie je viditeľná. Počas zatmenia, ktoré trvá priemerne 6 minút Mesiac vrhá tieň na Zem. Toto miesto je nazývané aj pás totality a práve z neho je možné pozorovať úplne zatmenie Slnka.  Z miest vzdialenejších od tieňu Mesiaca (jeho polotieň) môžeme sledovať len čiastočné zatmenie. Existuje aj druh úplného zatmenia, pri ktorom však náš spoluputovník nezakryje celé Slnko a tak vzniká prstencové zatmenie Slnka.

 

Existuje doba, za ktorú môžeme z toho istého miesta pozorovať úplne zatmenie Slnka niekoľko krát. Tento časový úsek sa nazýva saros a predstavuje dobu 18 rokov a 11 dní. Z blízkosti Slovenska bolo naposledy videné úplne zatmenie z Maďarska v auguste roku 1999, najbližšie bude tento úkaz pozorovateľný v roku 2017.

 

Dĺžka dňa Na rovníku 26 dní
  Na póloch 34 dní
Priemer 1 392 000 km / 109 nás. Zeme
Teplota Na povrchu  5500°C
  V jadre 15 000 000°C
Hmotnosť 2.1030 kg
Gravitácia 28 nás. gravit. Zeme
Hustota 0,256 hustoty Zeme